Jaroslav Strmý

Učme sa od najlepších.


Samo Chalupka

Branko

Vo Zvolene zvony zvonia,

za Zvolenom Branka honia:

honia, honia durným honom

po doline hore Hronom.


"Prečože to, Branko, prečo:

či si im zavinil niečo?"

- "Majú oni do mňa vinu,

ale ja mám do nich inú.


Bulo dobre - ale dávno:

žil na svete Slovák slávno;

oj, žil si on vo slobode,

ako ryba v tichej vode.


Cudzí zbojom na nás padol,

o vlasť našu nás okradol;

došliapal nám naše práva,

zašla rodu nášho sláva.


Idú roky zo sta do sta,

zem cudzinou nám zarostá;

kto slovenskej pravde žije,

pekelná ho krivda bije.


A ja neraz v ťažkom bôli

stál som na vysokej holi:

stál som nad tým pekným krajom

medzi Tatrou a Dunajom.


To zem, dedom mojim vzatá,

to vlasť a mať moja svatá:

a ja sirotou tu stojím

a vo svojom nie som svojím.


-I plakali moje oči,

že môj ľud mi je v otroči:

i čakal som - ale darmo,

kto by zlomil naše jarmo."


A v Bystrici zvony zvonia,

za Bystricou Branka honia:

honia, honia durným honom

po doline hore Hronom.


"Hojže, Branko! Nože ty mne

- nože povedz mi úprimne:

či sa ti krv nebúrila,

keď ti krivda pravdu bila?"


-"Hoj, búrila sa krv moja

a hnala ma ta do boja:

hnala ti ma ona, hnala,

ta na hory, ta na bralá.


A od Matry až na Tatry

zasvietili moje vatry:

kto ich videl, vedel, čo je,

a poberal sa do zbroje.


A z hôr a brál junač smelá,

šabľu v pästi, vdol udrela.

Deti slovenského rodu

leteli v boj za slobodu.


- Skvitli dobrí ako kvieťa,

ked ho jarné dni osvieťa:

zlí padali omarení,

ako lísťa v čas jeseni.


Bulo dobre - lež za málo;

- Ako Boh dal, tak sa stalo.

- Ľud môj, junač moja padla

a nádeja tvoja zvädla.


Zvädla - ale sa zotaví,

a vykvitne kvetom slávy:

dozrú raz i tvoje časy,

príde víťaz, čo ťa spasí."


A na Brezne zvony zvonia,

a za Breznom Branka honia:

honia, honia, durným honom,

po doline hore Hronom.


A tamhore vyše mesta

zarúbaná mocne cesta:

bude ti tam, Branko, beda:

tá záruba diaľ ti nedá.


- A zlí zlé si našli rady:

postávali poza klady,

i padli naň zhora, zdola,

ako vrany na sokola.


Strelami ho postrieľali,

šabľami ho porúbali,

lež kým Branko hlavu sklonil,

dvanástim on hlavy zronil.


- "Hojže, bože! staň do súdu,

prislúž pravdu môjmu ľudu:

mňa zabila podlá zrada,

slnko moje už zapadá.


Pravde žil som, krivdu bil som,

verne národ môj ľúbil som:

to jediná moja vina,

a okrem tej žiadna iná.


A vy, bratia, tak urobte,

berte šable, jamu kopte:

jamu kopte dohlboka,

hrob mi sypte dovysoka.


Na hrob kameň mi vyvýšte,

moje meno doň mi vpíšte:

nech vie, kto sa naň podíva,

že tam Branko odpočíva."



Komentáře k článku.

Vytvořenou službou WEP.sk - Vlastní blog z vlastního PC. Mapa stránok